Pozreli sme sa, ako sa chľastalo v Bratislave v minulosti (I.)

Ako sa pilo v Bratislave v minulosti? Naši predkovia sa nemajú za čo hanbiť. Vyrobili toľko vína, že mali každý deň liter na hlavu. Vráťte sa s nami do dávnych krčiem a spoznajte hlavné mesto z iného pohľadu. Trošku rozmazaného. Tak aká je naša tekutá história?

Pomaly prechádzame cez Kolárovo námestie k Alžbetke, kde už stojí hlúčik ľudí okolo pani Ľubomíry. Tá je dnes našou sprievodkyňou po bratislavských krčmách, viechach ale aj kaviarňach. Práve ona pred piatimi rokmi zostavila itinerár komentovanej prechádzky Tekutá história Bratislavy.
Jej prvé slová o budove, pri ktorej sa stretávame sme ešte nepočuli, keďže chvíľku meškáme. Avšak aj nám sa k nej viažu spomienky. Viackrát sme sa tu zastavili na jedno, dve pivá, lebo sme to mali kúsok zo strednej školy. Ak sa naše popíjanie pretiahlo do večera, tak sme si v nálade zabékali spolu s country kapelou, ktorá tu pravidelne vystupovala, odrhovačky ako Severní vítr je krutý a podobne.
Zisťujeme, že Alžbetka v tej dobe zažívala malú renesanciu, ktorá žiaľ skončila úplným úpadkom, keďže dnes v týchto priestoroch je predajňa Billa. Avšak minulosť mala celkom slávnu a kvetnatú. Prvý podnik tu vznikol už v polovici 18. storočia a mal vraj veľmi vysokú úroveň. Všetko sa začalo meniť v 20. storočí, kedy sa sem tlačili potupne menej a menej majetné skupiny ľudí. Až nakoniec sem chodili robotníci z okolia na desiatové polievky s chlebom.
Po roku 2000 tu okrem výčapu, country zábav bola aj herňa. Avšak tá túto krčmu v tesnej blízkosti Obchodnej ulici nezachránila.
S pani Ľubomírov a aj zvyškom našej skupiny sa posúvame na Kolárko, najmä kvôli okolitému hluku áut. Pôvodne sme si mysleli, že prednáška bude hlavne o krčmách, ktoré mohli poznať naši rodičia alebo starí rodičia. Po chvíli zisťujeme, že sa dozvieme oveľa viac z histórie Bratislavy a tá bude zameraná z veľkej časti na vinárov, vinice, viechy, ale dostaneme sa aj k spomienkam pani Ľubomíry, ku kaviarňam i pivu.

Každý Bratislavčan liter vína na deň (i batoľatá)
Kozie cecky! Veľmi som chcel toto spojenie použiť v nejakom medzititule, ale vyhrali to batoľatá. A prečo spomínam kozie cecky? Ide o odrodu vínnej révy, ktorá sa v Bratislave v 15. storočí pestovala. Spolu s ňou sa pestoval aj muškát alebo lombardské biele. A dôkazom, že Bratislava žila vínom je to, že tunajší ľudia vyprodukovali na hlavu ročne až 300 litrov vína.
Neskôr, v 16. a 17. storočí, sa kvôli tureckej hrozbe do Bratislavy presťahovalo veľa Chorvátov. Prišli aj nemeckí Habáni. A všetci spolu pomohli bratislavskému vinárskemu priemyslu, minimálne tým, že priniesli veľa skúseností, vedomostí i financií. Taktiež stúpla kvalita miestnych vín. A aj keď sa krásavica na Dunaji utešene rozrastala o nových obyvateľov, nič to nespravilo so štatistikov. Stále sa produkovalo 300 litrov vína na hlavu.

tekutá história
Pivo, víno i tvrdé. Alkohol sa s nami spája odjakživa. Je to naša tekutá história. Ilustračná fotografia.

Tekutá história sa menila a v 18. a 19. storočí prichádza aj ku nám na Slovensko industrializácia, čo pomáha zakladať veľké fabriky. Medzi ne patrí napríklad Hubert, ktorý produkuje (okrem sodovky a bežných vín) aj šumivé vína podľa francúzskych receptov (podľa francúzskych receptov ako jediný na svete mimo Francúzov).
“Darilo sa aj rodu Palugayovcov, ktorí taktiež pripravovali šumivé vína, avšak podľa vlastných receptov. Tí dokonca dokázali pripraviť víno tak, že v sklenených fľašiach prežilo naozaj dlhé transporty,” približuje nám pani Ľubomíra. A to nehovorí o tom, že ho vyvážali do Košíc alebo Prahy, ale napríklad do Mexika. Dokonca aj s Titanikom sa potopilo pár fliaš od Palugyaovcov.
Avšak, keď sa pozrieme na 18. a 19. storočie a porovnáme ho s dnešným stavom, tak je jasné, že muselo dôjsť k nejakému nepríjemnému zlomu. A ten začíma na konci 19. storočia, kedy sa po viniciach rozšíria choroby, pomôžu i prízemné mrazy a štvrtina viníc nenávratne končí.
Pridajú sa svetové vojny a dobrovoľný a nedobrovoľný odchod Nemcov z Bratislavy, ktorý vlastnili, prevádzkovali alebo sa starali o značnú časť viech a viníc.
A klinec do rakvy zatĺkajú komunisti, ktorý fungujúce vinárstva národnia.

Račania s nižšou daňou
“Čo by to bolo za bratislavskú históriu vína, ak by sme opomenuli Raču,” hovorí sprievodkyňa. Avšak tamojšia Frankovka, nebola úplne tak tou Frankovkou, ktorú poznáme dnes. Pani Ľuba hovorí, že ju nazývali “Francois”, čo môžeme čítať ako francoá. A to už má celkom blízko k Francovke. A tak vraj aj chutilo toto víno. “Bolo to niečo medzi Alpou, Francovkou a dnešnou Frankovkou. Mazali sa s ňou napríklad boľavé kríže a keď sa uvarila s čučoriedkami, tak fungovala na choroby tráviaceho traktu,” hovorí. Dokonca ju od miestneho farára dostala aj samotná Mária Terézia. Tej tak pomohla, že račianskym vinárom znížila dane.

Do najsmradľavejšej krčmy – trochu iná tekutá história
Možno niekedy nejdete do hipsterských bistier, kaviarní, kde je každá stolička iná, whisky barov alebo pivovarov, ale zamierite do Ponorky, Jelenky, Zory, Hemi, Viechy na Žilinskej a podobne. Ak tam je nafajčené a niekoľko týždňov nik nezotrel dlážku ani na toaletách, tak to je vraj stále nič oproti tomu, čo bolo kedysi na Kolárku.
Keďže v meste okrem ľudí žili aj kone, kravy i iné zvery, tak potrebovali seno. A to sa dovážalo na Senné námestie, kde bola mestská vážnica – teda budova s obrovskou váhou. Tá stála na mieste dnešného Živnostenského domu (tam kde je Nová scéna). Oproti cez cestu, tam kde je architektonický výdobytok dnešnej doby – sklenená kockatá budova, stál hostinec s ubytovacím zariadením, ktorý sa pýšil menom U zlatého orla. Mno, a keďže tu prichádzali denne desiatky konských povozov so špinavými a jednoduchými kočovníkmi, tak to tu neskutočne páchlo. U zlatého orla bolo miesto len pre ľudí s otrlým nosom.

tekutá história
Pivo, víno i tvrdé. Alkohol sa s nami spája odjakživa. Je to naša tekutá história. Ilustračná fotografia.

Študujem na Vysokej, na Vysokej 44
Raz som vychádzal z Whisky baru na Vysokej 44. Vtedy ma nejaký pán dôchodca označil viacerými nepríjemnými označeniami. A to som nebol opitý a vôbec som nechápal, prečo tak spravil. Celu triádu vulgarizmov odštartoval tým, že on tam kedysi chodil na víno. Dnes už viem, že mu je ľúto za týmto miestom, lebo išlo o legendárnu viechu, kde si svoje odžilo viacero generácii. A tak ako on zostarol, tak sa zmenila aj Vysoká 44. Dnes si tam už s gitarou v ruke nevyhráte džbán vína od štamgastov, keď nemáte peniaze. Skromne, bez peňazí sem ani nechoďte, za dobrú whisky sa platí, veľa. Avšak na margo dnešného podniku, čašníci sa vyznajú a ak chcete whisky, nie je lepšie miesto v meste.
Ale späť k legendárnej vieche. Naša pani sprievodkyňa si pomohla citátom Viliama Horniaka, ktorý onú viechu navštevoval v 40. rokoch. Ona tak robila o 30 rokov neskôr a vraj sa veľa nezmenilo. Tak aj vy si prečítajte, aké to tam bolo.

Patril som počas štúdia na Vysokej škole obchodnej v rokoch 1942-1947 medzi pomerne pravidelných hostí viech, spolu s piatimi spolužiakmi, ktorých nazývali „milovníkmi dobrých vín a spevu“. Pravidelne sme sa schádzali v utorok pod viechou na Vysokej ulici č. 44, a to po skončení cvičenia z účtovníctva po 17. hodine. Po cvičení sme išli najprv do bufetu kaviarne Bláha (niekdajšia Trafená hus), kde sme si dali držkovú polievku a dva krajíčky chleba za 2,20 slovenských korún. Kuchárky nás už poznali a dávali nám protekčné porcie. Po tejto večeri sme sa pobrali pod viechu a cestou sme sa zastavili u mäsiara Manderlu, kde sme si kúpili lacný orez zo šunky alebo salámy a pečivo. Vo vieche sme mali rezervovaný stôl pre 8 osôb, aby zostali 2 voľné miesta pre hostí. Boli sme dobrí speváci a jeden z nás hral pekne na ústnu harmoniku. Občas sa k nám pridali návštevníci viechy, ktorí si chceli s nami zaspievať alebo vypočuť slovenské pesničky v príjemnom prostredí viechy, pri dobrom vínku. Väčšinou nás títo hostia odmenili tým, že objednali víno aj pre nás. My sme začínali s objednávkou 2 alebo 3 deci vínneho streku (špriceru). Radi sme chodili pod viechu v nedeľu večer, keď niektorý z nás doniesol z domu na vidieku „výslužku“ zo zakáľačky, spolužiaci z Cífera a Budmeríc husacinu a domáci chlieb. Po takejto lahôdke chutilo víno znamenite. Niekedy sa stalo, že sme nemali dosť peňazí na úhradu (najmä keď sme pozvali pod viechu aj spolužiačky), vtedy sme viecharovi nechali ako zálohu index.
Z textu: 25. Bratislavskí študenti pod viechami od Viliama Horniaka v Bratislavských novinách

O ďalších podnikoch, zvykoch a aj pive sa dočítate v ďalšom pokračovaní seriálu Tekutá história.

Pridaj komentár